Slováci žijúci v zahraničí - Prezidentské voľby - Absurdný kandidát

Autor: Martin Geško | 11.3.2014 o 11:18 | (upravené 11.3.2014 o 19:28) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  148x

Voľby, či už parlamentné, alebo prezidentské by mali byť primárne výhrou občanov, výhrou občianskej spoločnosti, nie víťazstvom politických strán, alebo človeka kandidujúceho na post prezidenta. Zvíťaziť by mala najlepšia ponúknutá koncepcia, ktorej aplikácia zmení život občanov v nejakej oblasti (oblastiach) k lepšiemu. Občianska spoločnosť je dôležitejšia ako politické strany, alebo štát, pretože ona ten štát vytvára. Občan tu nie je pre štát, štát je tu pre občana, štát je pomôcka, ktorá mu nemá príliš zasahovať do života. Táto samozrejmá vec na Slovensku nie je samozrejmá. Ešte nie je súčasťou všeobecnej kultúry a politická kultúra v štáte sa odvíja od tej všeobecnej. Takmer 25 rokov po Novembri 1989 sa mi zdá neuveriteľné, že to tak ešte nie je.

Tento postoj ignorácie občana je vidno aj v otázke možnosti voľby prezidenta zo zahraničia. V normálnej vyspelej krajine je táto možnosť samozrejmá. To, že to v prípade prezidentských volieb na Slovensku nie je možné, nie je len chyba tejto vlády a tohto parlamentu, ale všetkých od roku 1999, keď bol zákon o priamej voľbe prezidenta prijatý.

V každom prípade je arogantný výrok terajšieho šéfa tlačového oddelenia ministerstva vnútra Ivana Netíka šokujúci. Ten prednedávnom povedal, že v návrhu zákona o podmienkach výkonu volebného práva, ktorý predložilo ministerstvo vnútra do parlamentu, nie je zmienka o hlasovaní zo zahraničia v prípade prezidentských volieb. Údajne sa nad tým ešte nezamýšľali a zamýšľať sa budú, až keď pocítia tlak verejnosti. Takže tu máme situáciu, kde si človek musí vyboxovať samozrejmosti. Netík zabúda, že je štátnym úradníkom a má tu byť pre občanov, to je v náplni jeho práce. On si asi myslí, že je tam sám pre seba, alebo pre srandu králikov. Celé ministerstvo vnútra si asi myslí to isté. Rozhýbu sa pravdepodobne až vtedy, keď bude 100 000 zahraničných slovákov demonštrovať pred parlamentom.

http://www.sme.sk/c/7077570/ziju-v-cudzine-volit-prezidenta-nemozu.html

Táto situácia sa ma týka, pretože ako občanovi Slovenskej republiky žijúcemu toho času v zahraničí, ale plánujúcemu sa raz vrátiť na Slovensko, mi nie je jedno, kto vyhrá prezidentské voľby. Nechcem sa znovu hanbiť za prezidenta Slovenskej republiky, ba dokonca budem taký trúfalý, že by som si ho chcel vážiť. Zatiaľ boli na tomto poste z môjho pohľadu nevýrazné, neschopné a trápne figúrky, bez jasných názorov a postojov, pri poslednom prezidentovi okrem týchto vecí ide o človeka bez akéhokoľvek morálneho kreditu, smiešneho pajáca, úbožiaka so slovnou ekvilibristikou, z ktorej musí zostať v rozpakoch aj skúsený jazykovedec. Stačilo.

Moja predstava prezidenta je predstava človeka, ktorý je morálnou autoritou, má jasné a čitateľné názory a postoje, nadpriemernú inteligenciu, dobré vzdelanie, znalosť cudzich jazykov, odvahu, súdnosť, slušnosť a ktorý nebol členom komunistickej strany. To všetko je potrebné na to, aby bol na túto funkciu kvalifikovaný, rozhodný, nadstranícky a úctyhodný. Keďže ide o jednu z najvyšších ústavných funkcií a symbol štátu, snáď nežiadam tak veľa.

Je absurdné, že takmer 25 rokov po Novembri 1989, v nadchádzajúcich prezidentských voľbách má šancu, aj keď nie istotu (istoty sa sľubujú iba v gýčových sloganoch)  vyhrať predseda Smeru, bývalý komunista Robert Fico, ktorý nespĺňa základné predpoklady, najmä ten najdôležitejší, byť morálnou autoritou a čitateľným politikom s jasnými názormi.

Ešte predtým ako uvediem dôvody pre ktoré mu každý racionálny človek musí povedať nie, chcel by som sa zamyslieť, prečo on povedal kandidatúre na prezidenta áno.

Robert Fico, ktorý mimochodom pred časom oznámil svoje rozhodnutie, že v roku 2014 už nebude v politike, v marci 2013 napísal blog  provokujúco nazvaný 'Chcem kandidovať za prezidenta.'

http://fico.blog.sme.sk/c/322451/Chcem-kandidovat-za-prezidenta.html

Každému súdnemu človeku bolo vtedy jasné, že to bolo neoficiálne ohlásenie jeho prezidentskej kandidatúry a s pravdepodobnosťou, ktorá hraničí s istotou, mal už vtedy naplánované, kedy, kde a ako oficiálne oznámi svoju kandidatúru a aj to, že voľby budú presne o rok v polovici marca. V polovici marca hlavne preto, aby prekvapil a znevýhodnil ostatných kandidátov, ale hlavne aby v marci zmobilizoval na MDŽ do neho zamilované seniorky, ktoré si tým pádom spomenú, že idú voľby a aby o pár dní neskôr, v týždni výročia vyhlásenia Slovenského vojnového štátu zahral na národnú nôtu a s dobre hraným 'spravodlivým' rozhorčením vytiahol maďarskú kartu, pripravený Slovensko pred maďarmi 'brániť', aj keď iba prázdnymi rečami.

Fico v tomto blogu celkom správne píše, že postavenie prezidenta na Slovensku je slabé. Uvádza, že prezident na Slovensku má silný mandát, ale malé právomoci a že dovtedajší kandidáti sľubujú príliš veľa vecí, na ktoré sa právomoci  prezidenta nevzťahujú, že skrátka svojimi sľubmi preháňajú.

Moja otázka znie: Fico vie, že právomoci prezidenta sú malé, a aj keď má záväzok splniť sľuby, ktoré dal vo voľbách 2012, chce odísť z funkcie premiéra s väčšími právomocami a možnosťami ovplyvniť život slovákov a splniť svoje sľuby, do funkcie, kde tieto možnosti mať nebude. Prečo?

Odpoveď je jednoduchá. Má strach pred zodpovednosťou, chce pred ňou utiecť do prezidentského paláca. Odtiaľ bude mať možnosť sa vyhovárať, že on by sľúbené veci aj splnil, ale už nie je premiér, je prezident a teda tieto veci v rámci svojich právomocí nemôže ovplyvniť. Fico vie, že jeho politická kariéra sa končí a voda mu stúpa k hrdlu. Vie, že jeho zenit prišiel vo voľbách 2012, že pôjde už iba dole a zo župných volieb vie, že nálada v spoločnosti sa zmenila a druhé kolo akýchkoľvek volieb môže už vyhrať aj to povestné vrece zemiakov.

Teraz dôvody, prečo Robert Fico nie. Je ich príliš veľa, nestačilo by na to ani desať blogov a tak teda iba pár dôležitých bodov:

1. Fico sa zdôveril, že si nevšimol November 1989. Dovolím si upozorniť, že nebyť Novembra 1989, neboli by žiadne demokratické a slobodné voľby, ani parlamentné, ani prezidentské, ani nijaké iné a on by nemal šancu a priestor rozširovať svoje demagogické reči. V najlepšom prípade by vo svojom terajšom veku stál na čele kraja, pretože viesť celú krajinu vtedy mohli iba starci výrazne nad 65 rokov. Bez Novembra 1989 by tu nebola možnosť cestovať, možnosť podnikať, možnosť slobodne prejaviť svoj názor bez strachu zo sankcií, možnosť rásť. Toto všetko si nevšimol a ani si všimnúť nemusel, pretože komunistickým kádrom ako on bolo povolené cestovať, konexiami dostať tovar iným nedostupný a za mocou pachtiacim sa ľuďom ako on nezáležalo na skutočnom raste, iba na moci, peniazoch a pohodlí.

2. V kauze generálneho prokurátora sa Fico v spolupráci s prezidentským esom Gašparovičom rozhodli vyložiť si ústavu po svojom, servilný klub Smeru zvolil nového generálneho prokurátora a prezidentské eso ho vymenovalo do funkcie,  aj keď jeden generálny prokurátor už zvolený bol. Hrali sa pri vymenúvani generálneho prokurátora s národom na schovávačku ako decká z ulice a urobili svojvoľný, svojhlavý počin, presne ako decká z ulice. Z ústavy Slovenskej republiky, zo základneho zákona štátu si urobili trhací kalendár. Ľudia, ktorí mali v náplni práce chrániť právny štát, ignorovali právny štát.

3. V posledných týždňoch urobil ďalšie salto a znovu raz odhalil svoju podstatu. Bol síce v komunistickej strane ako mladý perspektívny komunista, ale v trápnom videu, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna špičková telenovela sa vyznal, že v mladosti bol ešte presvedčenejší katolík. Záver musí byť každému jasný: Robert Fico žiadne presvedčenie nemá. Je to bezzásadový oportunista bez chrbtovej kosti. Má tisíce masiek, na každú priležitosť jednu, spolu so sľubmi, ktoré sú prázdnym táraním. Dnes je taký, zajtra onaký, podľa toho ako fúka vietor.

4. Prejav politika je znakom politickej kultúry. Robert Fico sa vyjadruje spôsobom vhodným pre politikov v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine. Je to síce iba slabší odvar, predsa len členstvo Slovenska v EU a stupeň vývoja slovenskej spoločnosti mu neumožňujú ísť tak ďaleko, ako môžu ísť Putin, Lukašenko, či donedávna Janukovič, ale zapadnúť do ich partie by dokázal. Vyzerá byť permanentne na niečo nahnevaný, dôležito neprístupný, takmer vždy zamračený, konfrontačný, agresívny, neschopný diskusie a zastrašujúci. Asi zabúda na článok 2 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa hovorí, že štátna moc pochádza od občanov Slovenskej republiky, čiže zdola. Zabúda, že je tu na to, aby im poskytol službu, že by si ich mal vážiť za to, že mu zvolením do funkcie poskytli šancu a nie na to, aby na nich hučal ako na stádo baranov.

Chápem, že na určitú vzorku spoločnosti, na veľmi mladých, na veľmi starých, na neskúsených, na nevzdelaných, na zaslepených a tých v narkóze to zaberá, ale ja si neželám a určite nie som sám, aby sa takto správal politik, ktorý je tu na základe hlasov voličov na to, aby krajine poskytoval službu. Politici tu nie sú na to, aby zastrašovali ľudí, ale aby prinášali riešenia na problémy krajiny a nápady na jej rozvoj. Ak riešenia a nápady nemajú, v politike pre nich nie je miesto.

5. Pre Roberta Fica je politika zjavne iba divadlo a neraz podal dôkaz o tom, ako pohŕda svojimi voličmi. Príkladom je aj video na youtube 'Majstri v Populizme', na ktorom sa nechtiac preriekne a povie, že Smer sú 'majstri v populizme.' Suita okolo neho si uvedomí skôr ako on, čo za faux pas urobil a začne sa polopobavene, polorozpačito usmievať. On sa bleskurýchle akoby opraví, ale v skutočnosti uzná to, čo povedal a suverénne pokračuje ďalej, bez kúska hanby, akoby to, čo povedal nebolo automaticky diskvalifikujúce pre jeho pôsobenie v politike. Dalo by sa pokračovať veľmi dlho, ale myslím, že situácia je každému racionálnemu človeku jasná.

https://www.youtube.com/watch?v=hiSQWQJipjQ

Záverom: Odísť študovať, alebo pracovať do zahraničia chce odvahu, pretože je to po mnohých stránkach ťažké rozhodnutie. Je to rozhodnutie ľudí, pre ktorých sú podstatné šance, nie istoty. Slováci žijúci v zahraničí tam môžu byť vďaka Novembru 1989, ktorý si Fico nevšimol, môžu spoznať fungovanie zabehnutých demokracií, kde by politik s podobnou rétorikou ako Fico skončil na okraji politického spektra. Bolo by fajn, keby sa veľká časť z nás rozhodla prísť voliť.

Chápem, že prísť na Slovensko voliť nie je ľahké a existuje veľa faktorov, pre ktoré sa to pre niektorých uskutočniť nedá. Ale všetci, čo môžu, by mohli prísť aspoň na druhé kolo, pretože marec 2014 je do istej miery November 1989 našej generácie. Situácia nie je totožná, kontext je samozrejme iný, ale je v niečom podobná. V našom prípade ide o to, zastaviť trendy, ktoré by neskôr mohli viesť k postupnému okliešťeniu slobôd, ktoré sme získali v Novembri 1989. Tieto trendy v politike reprezentuje Robert Fico.

Ja som sa rozhodol, že sa druhého kola prezidentských volieb zúčastním a prídem kvôli tomu na Slovensko. Nerozumiem odovzdanosti, pasivite a defetizmu, ktorý je obsahom niektorých novinových článkov a blogov. Akoby bol výsledok volieb dopredu jasný. Výsledok prezidentských volieb bude jasný po druhom kole prezidentských volieb, po spočítaní všetkých platných hlasov. Dovtedy nie je jasné nič, budúcnosť nie je vytesaná do kameňa, veci sú neustále v pohybe. Ja si osobne myslím, že Fico voľby prehrá, je to pravdepodobné, nie isté. Isté však je, že je lepšie byť aktívny ako pasívny. Pasivitou sa nič nezmení, aktivitou sa môže.

Je treba si uvedomiť samozrejmú vec, ktorá sa neustále opomína. Výsledok akýchkoľvek volieb v Slovenskej republike majú v rukách občania Slovenskej republiky, nie politici, nie oligarchovia, nie finančné skupiny, ani nikto iný, ale občania. Politici, oligarchovia a finančné skupiny majú možnosť výsledok volieb ovplyvniť, majú možnosť prostredníctvom médií občanov manipulovať, majú možnosť ich zastrašovať, ale nemajú možnosť im viesť ruku pri krúžkovaní  kandidáta. Konečné rozhodnutie vybrať si je na občanoch, na nás.

Slovensko potrebuje v prvom rade skutočné šance, nie pochybné istoty. November 1989 takouto skutočnou šancou pre Slovensko bol, Robert Fico si ho však nevšimol. Občianska spoločnosť by mu mala v marci vyťať výchovné zaucho, aby sa mu pripomenula a aby si marec 2014 na rozdiel od Novembra 1989 všimol a navždy si ho zapamätal.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?